10. – 12. 6. 2010, Ružomberok
Endo- a ektoparazity: od problémov cestovnej medicíny po veterinárnu medicínu. Prevencia prenosu parazitárnych ochorení
PREDNÁŠKY
Aktuálne geomedicínske problémy a možnosti importu infekčných chorôb do SR
R. Maďar
Očkovacie centrum, Poliklinika Hrabůvka, Ostrava, Česká republika
Prvé desaťročie 21. storočia je v znamení globalizácie, a to aj v rámci prenosných ochorení. Na jednej strane prudko rastie počet cestovateľov – organizovaných aj individuálnych – smerujúcich do rozvojových krajín a na strane druhej sa pôvodne exotické ochorenia vyskytujú čím ďalej bližšie k hraniciam našej krajiny. Obe tieto hrozby prinášajú riziko importu a dokonca aj endemizácie závažných nákaz typu malárie, horúčky chikungunya, Západonílskej horúčky a pod. Niektoré z nich, predovšetkým parazitárne infekcie, majú dlhú inkubačnú dobu, prípadne môžu dlhodobo prebiehať latentne až asymptomaticky. Možnosti ich priamej diagnostiky sú pritom značne obmedzené napr. intermitentným vylučovaním vajíčok do stolice. Vo veľkej skupine helmintárnych nákaz je možnosť interhumánneho prenosu našťastie nepravdepodobná až nemožná, pričom environmentálne podmienky u nás sú pre prežívanie tejto skupiny patogénov vo vonkajšom prostredí väčšinu roka nepriaznivé. Pri protozoárnych nákazách je však situácia odlišná. Vektory niektorých nebezpečných krvných parazitov prežívajú aj na našom území, prípadne v teritóriu populárnych dovolenkových stredomorských oblastí. Relatívne jednoduchý prenos je možný aj u parazitárnych pôvodcov feko-orálnych nákaz a v neposlednom rade existuje aj možnosť prenosu pohlavnou cestou. Autor charakterizuje cudzokrajné nozologické jednotky patriace do skupiny prenosných nákaz s dôrazom na možnosť ich importu a endemizácie v teritóriu Slovenskej republiky.
Kľúčové slova: parazitárne nákazy – endemizácia – import – prenos – prevencia.
Malária
E. Adamkovičová
Stredisko pre cudzokrajné choroby a cestovnú medicínu, FN L. Pasteura, Košice
Malária sa obyčajne spája so vzdialenými krajinami alebo minulosťou.
Jej vyvolávateľom je krvný parazit, v súčasnosti rozlišujeme 4 druhy plazmódií. K prenosu ochorenia dochádza najmä poštípaním samičkou komára rodu Anopheles, pričom zo 400 známych druhov tohto rodu žije približne 6 na území Slovenska a sú schopné maláriu preniesť. Ročne sa objaví 400 miliónov nových prípadov malárie vo svete, z toho približne 10 000 je importovaných do Európy. Na Slovensku sme za posledných 10 rokov zaznamenali približne 30 prípadov malárie, z toho 1 prípad malárie sa skončil fatálne. K najrizikovejším oblastiam patrí subsaharská Afrika, južná Amerika a juhovýchodná Ázia. V minulosti sa ešte koncom 50. rokov malária ako autochtónne ochorenie vyskytovala aj na Slovensku, najmä v oblasti východného Slovenska, po rozsiahlych opatreniach sa od roku 1963 ochorenie endemicky u nás nevyskytuje. K typickým príznakom malárie patrí zimnica, horúčka do 41 °C, celková únava a slabosť, ktoré môžu spontánne ustúpiť, nasledovaná opätovným výstupom teploty v intervale 24 – 48 – 72 hodín podľa typu malárie. Klinicky môže ísť buď o nekomplikované ochorenie, pričom sú prítomné symptómy ochorenia bez evidentnej orgánovej dysfunkcie, alebo o komplikovanú maláriu charakterizovanú dysfunkciou napadnutých orgánov a laboratórnym nálezom ťažkej anémie, hypoglykémie, acidózy, renálneho poškodenia. Diagnostika malárie je založená na anamnéze pobytu v endemickej oblasti, klinickom obraze a laboratórnom vyšetrení hrubej kvapky a tenkého náteru, pričom nápomocným v diagnostike môže byť aj rýchly diagnostický test. V liečbe nekomplikovanej formy malárie sa simultánne aplikujú minimálne 2 antimalariká, napr. artemisín, lumefantrín, meflochín, doxycyklín, amodiaquín, v súčasnosti sa preferuje podávanie kombinácie antimalalrík s artemisínom. V liečbe komplikovanej malárie je indikované parenterálne podanie artemisínu alebo chinínu, event. s iným antimalarikom v kombinácii. Účinnejšie ako ochorenie liečiť je predchádzať mu, v prvom rade musí byť cestujúci do malarickej oblasti dôkladne poučený o spôsoboch nákazy, príznakoch ochorenia a možnosti ochrany, zároveň je dôležitá aj expozičná profylaxia a najmä používanie účinných repelentov. Najúčinnejším spôsobom ostáva pravidelné užívanie profylaktických dávok antimalarík. V niektorých prípadoch je riziko malárie nízke a postačuje spoľahnúť sa na pohotovostnú samoliečbu.
Pred vycestovaním do rizikovej oblasti je vhodné informovať sa o riziku malárie v odborných centrách cestovnej medicíny, kde sa možno dať súčasne aj zaočkovať.
Prírodné liečivá s antiparazitickým a insekticídnym účinkom
D. Grančai
Katedra farmakognózie a botaniky, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
Antiparazitiká sú liečivá používané proti parazitom, ktoré sa vyskytujú na povrchu tela alebo vnútri organizmu. Podľa druhu parazitov, na ktorý majú pôsobiť, sa rozdeľujú na viaceré skupiny liečiv, napr. proti prvokom (antiprotozoiká), proti črevným parazitom (antihelmintiká), proti ektoparazitom (antiskabióza, insekticídy).
Väčšina liečiv účinná proti parazitom je syntetického pôvodu, avšak v niektorých skupinách sú aj zástupcovia látok rastlinného pôvodu, ktoré sa používajú ako čisté substancie alebo extrakty obsahujúce komplex zlúčenín.
Rastlinné antiparazitiká sa uplatňujú najmä v tých prípadoch, ak syntetické prípravky nie sú dostupné, alebo je ich použitie pre konkrétnych pacientov kontraindikované, prípadne z dôvodu prejavov intolerancie alebo rezistencie.
Samostatnú skupinu antiprotozoík tvoria antimalariká. Najznámejším liečivom rastlinného pôvodu proti malárii je chinín, ktorý pochádza z rôznych druhov rodu Cinchona čeľade Rubiaceae. Novšie výskumy ukázali, že účinkom proti malárii sa vyznačujú aj ďalšie látky prírodného pôvodu, napr. artemisín z liečivej rastliny Artemisia annua L. – palina ročná, kvasinoidy, prítomné v rastlinnom druhu Quassia amara, chinóny lapinón a ?-lapachón z kôry stromu Tecome lapacho (čaj Lapacho) a gossypol z rôznych druhov rodu Gossypium.
Praktické použitie mnohých rastlinných anthelmintík je často limitované toxicitou rastlín, v ktorých sa nachádzajú. Medzi takéto patrí napr. kvet vratiča obyčajného – Tanaceti flos, Tanacetum vulgare, Asteraceae, silica mrlíka voňavého – Chenopodii aetheroleum, Chenopodium ambrosioides, Chenopodiaceae, silica z listov boldovníka – Boldi aetheroleum, Peumus boldus, Monimiaceae, alkaloidy v semenách areky – Arecae semen, Areca catechu, Arecaceae a kôra granátovníka – Granati cortex, Punica granatum, Punicaceae. V minulosti sa používal aj podzemok paprade samčej – Filicis maris rhizoma, Dryopteris filix-mas, Aspidiaceae.
V súčasnosti pre praktické použitie možno odporučiť iba rastlinné druhy, ktoré neobsahujú toxické zložky a sú bezpečné v humánnej a veterinárnej praxi ako adjuvantná liečba, prípadne prevencia. Je to najmä cesnak kuchynský – Allium sativum a rôzne druhy rodu Artemisia. Účinné anthelmintikum je aj čerstvá šťava bielej kapusty – Brassica oleracea. Pri črevných parazitoch sa užíva 20 – 50 g čerstvej šťavy alebo primerané množstvo čerstvých listov.
Významnú skupinu rastlinných antiektoparazitík predstavujú látky účinné proti hmyzu (insekticída a repelenty). Patria sem napr. peruánsky balzám – Balsamum peruvianum, Pyrethri flos, Eucalypti aetheroleum, Quassiae amarae lignum, Menthae piperitae aetheroleum, tinktúra zo šalviových listov, vodnoliehový výťažok z kvetov rumančeka a zápar z vňate repíka.
Na potlačenie príznakov po bodnutí hmyzom sa používajú okrem antihistaminík aj antiseptiká. V poslednom období sa s veľkou obľubou využíva čajovníková silica s obchodným názvom Tea Tree Oil, ktorá sa získava z listov čajovníka Melaleuca leucadendra syn. Melaleuca cajuputa, Myrtaceae. Čajovníková silica sa na malé plochy môže aplikovať neriedená, ale v prípade precitlivenej pokožky je vhodnejšie riediť ju vhodným vehikulom.
Hepatoprotektíva a metabolický syndróm
M. Valaštiaková
Generica, s.r.o.
Metabolický syndróm (MS) je v súčasnosti aktuálny spoločenský i zdravotný fenomén, ktorý je výsledkom neustále sa zvyšujúcej životnej úrovne a „toxického“ životného štýlu. Postihuje 25 – 30 % populácie. Predstavuje priame ohrozenie života, pretože sa s ním spája vysoké kardiovaskulárne riziko, vysoké riziko rozvoja diabetu 2. typu a vysoké riziko poškodenia pečene. Až 85 % ľudí diagnostikovaných na metabolický syndróm má nadváhu.
Kritériá pre diagnostiku MS sú nasledovné:
• centrálna obezita (obvod pása u žien nad 88 cm, u mužov nad 102 cm)
+ ktorékoľvek 2 zo 4 nasledujúcich faktorov:
• triacylglyceroly nad 1,7 mmo/l,
• pokles hladín HDL-cholesterolu: pod 1,03 mmol/l u mužov, pod 1,29 mmol/l u žien,
• hypertenzia: systolický TK >130 alebo diastolický je > 5 mm Hg.
• zvýšená hladina cukru nalačno > 5,6 mmol/l alebo diagnostikovaná DM 2.typu
Steatóza pečene je orgánová manifestácia metabolického syndrómu (akumulácia >5 % tuku v parenchýme pečene). Vyskytuje sa u 25 – 30 % dospelej populácie, až u 35 % ľudí s normálnou telesnou hmotnosťou, u 60 – 95 % obéznych jedincov a u 100 % obéznych diabetikov. V 32 – 50 % progreduje steatóza do fibrózy, v 15 – 20 % progreduje do cirhózy a o 12 – 41 % znižuje 10-ročné prežívanie.
Spoločnosť Generica priniesla na trh nový prípravok Silymarin 140 Generica vhodný aj pre pacientov s metabolickým syndrómom a DM 2. typu. Má komplexný protizápalový účinok, komplexný antioxidačný účinok, komplexný antifibrotický účinok a komplexný metabolický účinok (znižuje GNL, LDL-C, TAG, zvyšuje HDL-C). Ako jediný prípravok na trhu obsahuje dve hepatoprotektívne látky v jednej kapsuli – silymarín a esenciálne fosfolipidy. Silymarín chráni pečeň najmä antioxidačným účinkom pred škodlivými vplyvmi, ako sú napr. chemické prídavky potravín, lieky, alkohol, toxické látky z húb, vírusové infekcie, pri aplikácii steroidových hormónov a ďalších látok, ktoré môžu negatívne zaťažiť organizmus. Účinné látky obsiahnuté v silymaríne napomáhajú tiež pri optimalizácii hladiny lipidov (tukov) a cholesterolu v krvi. Výsledkom je ochrana ciev a srdca pred aterosklerózou. Esenciálne fosfolipidy sú základnou súčasťou pre stavbu pečeňovej bunky. Napomáhajú udržať vnútorné prostredie pečeňových buniek, normalizujú ich enzymatickú a detoxikačnú činnosť a pomáhajú čistiť organizmus od škodlivých látok. Pozoroval sa priaznivý vplyv týchto látok na regeneráciu pečeňových buniek, zlepšenie stavu pri toxickom postihnutí pečene, poliekovom postihnutí, vírusových hepatitídach a cirhóze pečene. Silymarin 140 Generica je vhodný v rámci prevencie vzniku ochorení pečene pri nezdravom životnom štýle, pri nadmernej konzumácii alkoholu, pri chemoterapii a nadmernom užívaní liekov, pre všetkých pacientov s ochorením pečene, v rámci zlepšenia diagnózy cirhózy pečene, zlepšenia symptómov pri poškodení pečene alkoholom a k sezónnej detoxikácii pečene. Silymarín sa v kapsliach nachádza v suspenznej forme, čo zlepšuje jeho biologickú dostupnosť. Pre dosiahnutie optimálnych výsledkov odporúčame užívať súčasne prípravok Hepavitan Generica, ktorý obsahuje hepatoprotektívne vitamíny skupiny B a ďalšie látky s ochrannou funkciou na pečeňové bunky. Obsahové látky chránia pečeň pred stukovatením, zlepšujú jej činnosť a sú vhodné na dlhodobé podávanie ako prevencia pečeňových ochorení. Oba prípravky sú vhodné aj pre diabetikov a celiatikov.
Veterinárne lieky v slovenskej legislatíve
L. Černušková
Katedra lekárenstva, Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Veterinárny liek je definovaný v Prvej časti Zákona č. 140/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov.
§ 49 uvádza, že na skúšanie, registráciu a výrobu veterinárnych liekov, na schvaľovanie zdravotníckych pomôcok a veterinárnych prípravkov, na veľkodistribúciu, vydávanie, predaj, predpisovanie, kontrolu kvality, sledovanie nežiaducich účinkov, zneškodňovanie a na ceny veterinárnych liekov a veterinárnych zdravotníckych pomôcok sa vzťahujú ustanovenia prvej až deviatej časti tohto zákona, ak ďalej nie je ustanovené inak.
Desiata časť tohto zákona sa zaoberá veterinárnymi liekmi, veterinárnymi zdravotníckymi pomôckami a veterinárnymi prípravkami. Definuje termíny, ako je premix pre medikované krmivá, medikované krmivo, ochranná lehota, nesprávne použitie veterinárneho lieku, riziko pre zdravie ľudí, zdravie zvierat, alebo pre životného prostredie súvisiace s veterinárnym liekom.
Zákon 140 ďalej uvádza, za akých okolností možno podať zvieratám liek, ktorý je určený pre iný druh zvierat alebo pre rovnaký druh zvierat, ale na iné ochorenie, resp. či možno podať humánny liek.
Ak pre použitý liek a daný živočíšny druh nie je určená ochranná lehota, ochranná lehota nesmie byť kratšia ako sedem dní, ak ide o vajcia alebo mlieko z týchto zvierat, 28 dní, ak ide o hydinové mäso a mäso cicavcov vrátane tuku a vnútorností z týchto zvierat, 500 stupňodní, ak ide o mäso z rýb, pričom počet stupňodní sa zisťuje násobením priemernej dennej teploty vody počtom dní.
Zákon ďalej uvádza, ktoré ďalšie údaje, okrem údajov uvádzaných na vonkajšom obale, vnútornom obale humánnych liekov a v písomnej informácii pre používateľov humánnych liekov musia byť vždy uvedené na vonkajšom obale, vnútornom obale veterinárnych liekov a v písomnej informácii pre používateľov veterinárnych liekov.
Súhrn charakteristických vlastností veterinárneho lieku musí okrem všetkých informácií, uvádzaných v súhrne charakteristických vlastností humánneho lieku, obsahovať aj údaje o cieľovom druhu zvierat, osobitné varovania pre každý cieľový druh, ochrannú lehotu pre rôzne druhy potravín vrátane tých, pre ktoré sa ochranná lehota rovná nule.
Podľa § 56 sa veterinárne lieky sa vydávajú a predávajú vo verejných lekárňach vrátane ich pobočiek.
Poskytovateľ lekárenskej starostlivosti môže zabezpečiť nákup základného sortimentu veterinárnych liekov len od výrobcov a veľkodistribútorov, ktorí majú povolenie Ústavu kontroly veterinárnych liečiv.
Poskytovateľ lekárenskej starostlivosti a veľkodistribútor uchovávajú veterinárne lekárske predpisy a objednávky päť rokov.
Ak ide o veterinárne lieky určené na podávanie potravinovým zvieratám, ktorých výdaj je viazaný na predpis veterinárneho lekára, alebo o veterinárne lieky, pri ktorých je nevyhnutné dodržiavať ochrannú lehotu, je poskytovateľ lekárenskej starostlivosti povinný viesť záznamy o každom prijatí alebo výdaji veterinárnych liekov.
Veterinárni lekári, ktorí poskytujú odborné veterinárne úkony, sú povinní držať zásobu veterinárnych liekov uvedenú v osobitnom predpise (Zákon č. 442/2004 Z. z. o súkromných veterinárnych lekároch) len vo vlastných alebo nimi prenajatých priestoroch. Tieto priestory musia spĺňať požiadavky osobitného predpisu, ktorým je vyhláška, ktorou sa ustanovujú požiadavky na správnu lekárenskú prax.
Štátnu správu na úseku veterinárnej farmácie vykonáva: Ministerstvo pôdohospodárstva, Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR, Ústav kontroly veterinárnych liečiv a biopreparátov, Štátna veterinárna a potravinová správa, krajské veterinárne a potravinové správy, regionálne veterinárne a potravinové správy.
Na účinok liečiv majú vplyv osobitosti organizmu zvieraťa ako druh zvierat, rozdielne tráviace procesy (mäsožravce, bylinožravce, všežravce), anatomické rozdiely (jeden žalúdok, zložený žalúdok), pohlavie zvierat, vek zvierat, individuálna citlivosť zvierat, rozdielna hmotnosť zvierat aj v rámci jedného druhu, stav organizmu zvierat v súvislosti s podmienkami chovu a kŕmenia.
Problémom veterinárnej liečby je aj skutočnosť, že anamnéza je neúplná, chýba subjektívny opis ťažkostí – opisuje ich chovateľ, nie chorý jedinec. Z toho vyplýva zvýšená potreba klinického vyšetrenia veterinárnym lekárom.
Preto je žiaduce zvieratám poskytovať čo najmenej farmakoterapie bez veterinárneho lekára a nepoužívať humánne prípravky, ak sú k dispozícii (pre danú indikáciu) veterinárne prípravky.
Veterinárne antiparazitiká
L. Černušková
Katedra lekárenstva, Slovenská zdravotnícka univerzita, Bratislava
Antiparazitiká podľa ATC klasifikácie patria do skupiny Q 09 – veterinaria – antiparaziká, s podskupinami: Q 09 AA – antihelmintiká, Q 09 AB – anticestodiká, Q 09 AX – prípravky proti fasciolóze, Q 09 BA – antikokcidiká, Q 09 BB – iné antiprotozoiká, Q 09 CC – ektoparazitiká, Q 09 CC – rôzne endo – ektoparazitiká.
Antiektoparazitiká sú účinné látky proti vonkajším parazitom, antiendoparazitiká – proti vnútorným parazitom, antiprotozoiká – proti jednobunkovým parazitom, napríklad – antikokcidiká.
Do skupina antihelmintík patria antitrematodiká – proti motoliciam, anticestodiká – proti pásomniciam a antinematodiká – proti oblým červom. Mnohé látky majú ale účinky na viaceré druhy parazitov.
Najbežnejšie vonkajšie parazity sú blchy, kliešte, vši, komáre, zákožka svrabová. Použitie antiektoparazitík môže byť profylaktické alebo terapeutické. Je dôležité okrem ošetrenia zvieraťa eliminovať parazity aj z okolitého prostredia. Prípravky s antiektoparazitikami sa nachádzajú v rôznych aplikačných formách, ako tablety, kúpeľ, sprej, spot on, napustený obojok. Pri použití prípravku v aplikačnej forme „spot on“ (pipetka) je dôležité si uvedomiť, že účinná látka sa viaže na tukové kvapky na koži zvieraťa, a tým sa šíri po povrchu jeho tela – je dôležité zviera ani pred aplikáciou, ani po aplikácii nešampónovať. Vhodnú účinnú látku je potrebné vybrať vzhľadom na správnu identifikáciu parazita, dĺžku účinku (okamžitý alebo profylaktický), aj na druh zvieraťa. Mnohé používané látky sú síce bezpečné pre ošetrované zviera, človeka, ktorý s nimi zaobchádza, ale môžu byť vysokotoxické pre ryby a iné studenokrvné živočíchy.
V prípravkoch proti vonkajším parazitom sa používa selamektín, fipronil, fipronil v kombinácii s metoprénom, imidakloprid, imidakloprid a permetrín, imidakloprid a moxidektín, dimpylát, foxím, permetrín, permetrín a pyriproxyfén, deltametrín, tetrametrín a piperonyl, tetrametrín a cypermetrín, cyflutrín, karbaril, metaflumizón, metaflumizón a amitraz, amitraz, diazinón, pyripol, propoxur s fenotrínom a N-oktyl-bicyklohepténom.
Kokcidióza je hospodársky veľmi závažné protozoárne ochorenie črevného traktu hydiny, ale postihuje aj ďalšie druhy zvierat. Ochorenie sa prejavuje najmä pri oslabení, ktoré zvyčajne súvisí so zlým výživovým stavom, stresom pri preprave, stresom pri odstave, zlými zoohygienickými podmienkami. K infekcii dochádza konzumáciou trusu, staršie zvieratá zvyčajne nemajú klinické príznaky, ale sú zdrojom infekcie.
Popri terapii zvierat je dôležitá sanácia prostredia. Antikokcidiká sa musia podávať len tým druhom zvierat, pre ktoré sú indikované, pretože pre iné druhy zvierat môžu byť toxické. K antikokcidikám patria: diklazuril, toltrazuril, monenzín, amprolium, halofuginón, narazín a nikarbazín, salinomycín, sulfaklozín, sulfadimidín a diaveridín.
Medzi endoparazity zaraďujeme oblé červy (nematodá), motolice (trematodá) a ploché červy – pásomnice (cestodá). Typickými predstaviteľmi oblých červov sú: škrkavky: Toxocara canis, T. cati, Toxascaris leonina, bičíkovce: Trichuris vulpis, mechúrniky: Ancylostoma tubaeforme, Ancylostoma caninum, Uncinaria stenocephala. K plochým červom patria napríklad pásomnice Taenia spp., Dipilydium caninum, Mesocestoides spp., Multiceps multiceps, Echinococcus granulosum, Echinococcus multilocularis.
Pri použití antiendoparazitík ide vždy o momentálne vypudenie parazitov. Odporúča sa profylaktické použitie antihelmintík v intervale: raz za 3 – 6 mesiacov. Pretože môže dôjsť k vzniku rezistencie parazitov proti účinnej látke, je vhodné striedať účinné látky. Do skupiny antihelmintík patria väčšinou širokospektrálne prípravky, ktoré sú dostatočne bezpečné pri správnom dávkovaní. Ak v priebehu niekoľkých hodín po aplikácii dôjde u zvieraťa k vomitu, kašovitej stolici, žihľavke, a zvýšenej teplote, pravdepodobne ide o reakciu na uvoľnené bielkoviny z odumierajúcich parazitov a nie je to nežiaduci účinok podaného prípravku. Humánne antiparazitiká sa nesmú nepoužívať.
Antitrematodiká triklabendazol a rafoxanid, v prípravku kombinovaný s mebendazolom, sa používajú u prežúvavcov, ale je aj možnosť použitia v prípade výskytu motolíc aj u všežravcov.
Do skupiny anticestodík patria nitroskanát, prazikvantel a niklozamid, ktoré sa najčastejšie používajú v kombinovaných prípravkoch s antinematodikami.
Do skupina antinematodík patria účinné látky, ako albendazol, ktorý je účinný aj proti cestodám, fenbendazol, mebendazol, flubendazol, levamizol, pyrantel, selamektín, ivermektín, eprinomektín, doramektín, moxidektín a febantel, ktorý sám nie je účinný – účinné sú až jeho metabolity: fenbendazol, oxfendazol a oxfendazolsulfón.
Antiendoparazitiká sa v prípravkoch veľmi často nachádzajú v kombináciách, napríklad pyrantel a epsiprantel, pyrantel a febantel, pyrantel a prazikvantel, prazikvantel a milbemycín, prazikvantel a ivermektín, prazikvantel a moxidektín, prazikvantel a abamektín, prazikvantel a emodepsid, prazikvantel a fenbendazol, prazikvantel a pyrantel a febantel, prazikvantel a pyrantel a fenbendazol, prazikvantel a pyrantel a oxantel.
Aktuálne parazitozoonózy Slovenska v podmienkach globálnych zmien
B. Peťko, Z. Hurníková, M. Miterpáková
Parazitologický ústav SAV, Košice
Žijeme v období globálnych zmien. Markantne sa prejavujú klimatické zmeny. Správa medzivládnej komisie OSN o klimatických zmenách z roku 1995 predpokladá šírenie chorôb prenášaných komármi, kliešťami a inými organizmami do nových oblastí. Bol zaznamenaný nárast priemernej teploty vzduchu od roku 1985 o 0,5 °C aj na Slovensku, viac prší v horských oblastiach, nížiny na juhu Slovenska trpia suchom. Mení sa hospodárske využitie krajiny, politické zmeny spôsobili zvýšenú migráciu obyvateľstva, aj ilegálnu. Boj s besnotou pomocou orálnej vakcinácie líšok spôsobil ich premnoženie a šírenie nových parazitárnych chorôb.
Z 10 najzávažnejších chorôb sveta je 8 parazitárnych, alebo parazitmi prenášaných. Medzi nimi je aj malária, ktorú prenášajú komáre rodu Anopheles. Pôvodcom sú prvoky rodu Plasmodium. Je rozšírená v tropických a subtropických krajinách, kde je ohrozených viac ako 3,1 miliárd ľudí v 109 krajinách. Na juhu Slovenska bola endemická do roku 1959, keď bol registrovaný posledný prípad ochorenia. Roku 1963 bola malária na Slovensku vyhlásená za eradikovanú. Sporadické prípady importovanej malárie sú známe. Komáre Anopheles však na Slovensku prežívajú. Návrat malárie na Slovensko je teoreticky možný, najmä príchodom nositeľov plazmódií (imigranti, turisti z malarických oblastí a pod.). Endemická malária sa v ostatnej dekáde objavila už v Taliansku, Grécku, Turecku, Ukrajine i Bulharsku. Jej znovuobjavenie na Slovensku nemožno podceňovať.
Komáre a globálne oteplenie priniesli na Slovensko dirofilariózu. Je to parazitárne ochorenie psovitých mäsožravcov v tropických a subtropických oblastiach spôsobené oblým červom (vlasovcom) žijúcim v cievach pľúc a v srdci (Dirofilaria immitis), alebo v podkoží (D. repens). Dospelé červy uvoľňujú do krvného obehu psov larvičky (mikrifilárie), ktoré je schopný nasať cicajúci komár. V ňom sa larvičky vyvíjajú do infekčného štádia, na čo je potrebná teplota minimálne 14 °C počas 28 dní. Pri vyššej teplote sa vývin urýchľuje, pri poklese pod 14 °C zastavuje a larvičky hynú. Infikovaný komár je schopný pri opakovanom cicaní nakaziť ďalšie psy, kde sa infekčné larvičky (viditeľné pod mikroskopom v krvnom nátere) vyvinú na dospelé červy. Komáre môžu nakaziť aj človeka, no u neho infekčné larvy nedorastú do pohlavnej zrelosti a nevylučujú larvičky do krvného obehu, čo sťažuje diagnostiku. Prvý nález dirofilariózy psov sme zaznamenali roku 2005 na južnom Slovensku a incidencia lokálne dosahuje 50 % najmä u poľovníckych a služobných psov. Prevláda kožná forma, len ojedinele sa u niekoľkých psov vyskytla zmiešaná forma kožnej aj pľúcnej formy. V rokoch 2007 a 2008 sa potvrdili aj prvé prípady kožnej dirofilariózy u ľudí na južnom Slovensku. Prejavili sa ako kožné uzlíky, po narezaní ktorých sa vytiahli dlhé niťovité červy. Na liečbu sa používajú antihelmintiká, avšak ich použitie nie je jednoznačné pre možné alergické reakcie spôsobené odumretými červami. V prevencii prevládajú repelenty a boj s komármi (postreky). U psov možno preventívne použiť aj antihelmintiká.
Druhú závažnú skupinu prenášačov chorôb (vektorov) na Slovensku, ale i vo svete predstavujú kliešte. Približne z 860 druhov je na Slovensku známych 20 druhov patriacich k trom rodom: Ixodes, Dermacentor a Haemaphysalis. Z nich pre človeka a domáce a hospodárske zvieratá je nebezpečných 6 tzv. externých (pastviskových) druhov, ktoré na hostiteľa číhajú na prízemnej vegetácii a vyvíjajú sa vo vlhkej pôde a lesnej hrabanke. Ich vývin prechádza od vajíčka po dospelého kliešťa cez larvu a nymfu. Každé štádium sa musí napiť krvi na hostiteľovi, aby mohlo pokračovať vo vývine. Preto sa nazývajú aj trojhostiteľské, pričom dochádza jednak k príjmu pôvodcov chorôb (vírusov, baktérií, protozoí i helmintov) pri cicaní krvi na rezervoárových zvieratách, jednak k prenosu pôvodcov na ďalších príjemcov (recipientov), ktorí môžu byť darcami patogénov pre ďalšie kliešte. Najzávažnejší je kliešť obyčajný Ixodes ricinus, ktorého všetky vývinové štádiá (okrem samčeka, ktorý krv nepije) sú schopné piť aj na človeku a infikovať ho. Vyskytuje sa predovšetkým v listnatých a zmiešaných lesoch. Kým ešte pred 20 – 30 rokmi bola jeho horná hranica rozšírenia 600 – 800 metrov nad morom, tak teraz je to o 300 – 400 m vyššie. V horských oblastiach Slovenska, v dubohrabových lesoch vo výškach okolo 600 m n.m. a bukových lesoch okolo 800 m n.m. má vyššiu hustotu ako v nižšie položených oblastiach. Prenikajú aj do mestských lesoparkov, najmä tých, ktoré sú spojené s periférnymi lesmi, alebo sa neudržiavajú. Udržiavané parky s pravidelne vykášanou a odnášanou trávou s okrasnými drevinami a rastlinami by mali byť bezpečné. Mení sa aj ich sezónna aktivita. Začína sa skôr, už v marci a končí sa v novembri, pričom na juhu Slovenska sú známe aj napadnutia psov v zimných mesiacoch. Pôvodne letná „siesta“ kliešťa obyčajného v júli a auguste sa na mnohých miestach vytráca a nachádzame ich na vegetácii aj v letných mesiacoch v turistických horských oblastiach.
Kliešť obyčajný je prenášačom predovšetkým vírusového zápalu mozgových blán (kliešťová encefalitída, KE), kde prenos okrem infikovaným kliešťom môže nastať aj pitím neprevareného kozieho alebo ovčieho mlieka infikovaných zvierat. Vírus pomnožený v krvi po jednom až dvoch týždňoch od napadnutia infikovaným kliešťom sa 3 – 4 dni vylučuje mliekom. Potom protilátky v krvi vírus inaktivujú a zviera je opäť pre konzumenta bezpečné, hoci na ňom sa infekcia nijako neprejavuje. Preto konzumácia surového ovčieho a kozieho mlieka alebo syra vyrobeného „po domácky“ z nepasterizovaného mlieka môže byť počas niekoľkodňového vylučovania vírusu nebezpečná. Všetky výrobky z mlieka v obchodnej sieti (aj syr predávaný v špecializovaných predajniach) musia byť vyrobené z pasterizovaného mlieka. Počet ochorení na Slovensku sa pohybuje okolo 60 – 100 prípadov ročne. Z toho je až 70 % po konzumácii mlieka a výrobkov z neho (rodinné epidémie). Významným zistením je, že ohniská KE sa za posledných 30 rokov posunuli priemerne o 100 – 150 výškových metrov vyššie, z nížin do pahorkatín a nové ohniská sa objavili aj od 600 do 900 m n.m. Infikovanosť kliešťov vírusom KE je nízka, približne promile, avšak kliešť je schopný infikovať svojho hostiteľa už v prvých hodinách cicania krvi. Proti KE nemáme špecifické lieky, no na trhu sú dve vakcíny, FSME a Encepur, ktoré po dvoch dávkach vytvoria minimálnu odolnosť, no úplná imunita nastáva po podaní troch dávok s preočkúvaním po troch rokoch.
Najčastejším ochorením prenášaným kliešťom obyčajným je lymská borelióza, vo svete známa od roku 1982. Pôvodcom je baktéria z čeľade Spirochaetacae, borélia z komplexu Borrelia burgdorferi sensu lato. Infikovaných je priemerne 10 (nymfy) až 20 % (samičky) kliešťov, lokálne do 50 %. Prenos borélií na hostiteľa však nastáva až po 24 až 48 hodinách cicania, keď sa borélie z čreva kliešťa po ich pomnožení dostanú do slinných žliaz a slinami do kože hostiteľa. Ročne na Slovensku ochorie rádovo od 600 do 1000 pacientov. Najčastejšie v Trenčianskom a Nitrianskom kraji a na východnom Slovensku. Stále častejšie sa objavujú prípady aj v okresoch severného Slovenska, čo súvisí so šírením sa kliešťov. Komplex pôvodcov už zahŕňa 17 druhov, z toho na Slovensku je potvrdených 5 druhov s rôznou patogenitou. V horských oblastiach prevláda B. garinii (pôvodca neuroboreliózy), v nížinách B. afzelii (pôvodca chronických kožných foriem), sprevádzané B. burgdorferi sensu stricto (pôvodca kĺbovej formy). Ďalšie dva druhy sú zatiaľ s nejasnou patogenitou. Proti lymskej borelióze nemáme preventívnu vakcínu, no účinné sú antibiotiká.
Novou baktériovou infekčnou chorobou prenášanou kliešťom obyčajným na Slovensku je anaplazmóza. Pôvodcom je rickettsia Anaplasma phagocytophilum napádajúca granulocytárne leukocyty (humánna granulocytárna anaplazmóza, HGA). V nich sa množí a vytvára typické zhluky, morule. V Európe je známa od roku 1996 zo Slovinska, na Slovensku v kliešťoch I. ricinus zistená roku 2002. Infikovanosť kliešťov je nižšia ako pri lymskej borelióze – do 6 – 8 %. Roku 2009 sme potvrdili aj prvý akútny prípad ochorenia na Slovensku. Inkubačná doba je 1 až 3 týždne, no väčšinou prebieha asymptomaticky. Z klinických príznakov je to horúčka, nechutenstvo, bolesti hlavy, kĺbov, depresia. Pripomína chrípku. Nebezpečná je pre ľudí s oslabenou imunitou, len zriedkavo sa končí smrteľne. Je často sprievodnou infekciou u pacientov s lymskou boreliózou.
Ďalšími externými kliešťami na Slovensku sú dva druhy rodu Dermacentor, a to D. reticulatus (pijak lužný) a D. marginatus (pijak stepný). Ich biotop prezrádza slovenský názov. Pijak lužný, pôvodne obývajúci lužné lesy okolo Dunaja, Moravy a Latorice sa za posledných 10 rokov rozšíril pozdĺž riek do kotlín Váhu, Hrona, Nitry, Hornádu i ďalších riek a po celej Východoslovenskej nížine. Je prenášačom babeziózy psov, parazitárnej choroby červených krviniek spôsobenej prvokom Babesia canis, ktorá sa však na človeka neprenáša. Pijak stepný obýva suchšie stepné oblasti na južnom Slovensku, najmä v Slovenskom krase, Krupinskej planine a sporadicky sa vyskytuje spolu aj s pijakom lužným. Je prenášačom ochorenia lymfatického systému ľudí, známe pod skratkou TIBOLA (Tick-Borne Lymph Adenopathy), ktoré spôsobuje Rickettsia slovaca. Sprievodnými kliešťami pijakov sú aj tri druhy kliešťov rodu Haemaphysalis, ktorých slovenské mená sú odvodené od biotopov, ktoré obývajú: kliešť lužný, stepný a lesostepný. Vyskytujú sa často spoločne s pijakmi.
Novou parazitárnou chorobou ľudí na Slovensku, ktorej šíriteľmi sú líšky, je alveolárna echinokokóza. Pôvodcom je larva pásomnice líščej, Echinococcus multilocularis, ktorá v dospelosti parazituje v čreve líšok a je len niekoľko milimetrov veľká. Požité vajíčko uvoľnené z dospelej pásomnice a šírené trusom líšok sa lokalizuje väčšinou v pečeni a vytvára multivezikulárnu cystu so sekundárnymi cystami aj v iných orgánoch (obličky, mozog, kosti). Inkubačná doba je 5 – 15 rokov. Jej pôvodnou „domovinou“ je alpská oblasť (južné Nemecko, východné Francúzsko, Švajčiarsko a Rakúsko), odkiaľ sa na naše územie dostala cez Čechy a Poľsko, prvýkrát diagnostikovaná u líšky roku 1999. O rok neskôr sme potvrdili prvý prípad ochorenia človeka a do roku 2009 je už známych 16 autochtónnych prípadov na Slovensku. Najviac v Prešovskom (8) a Žilinskom (5) kraji. Ochorenie u ľudí je smrteľné a je povinne monitorované. Infikovanosť líšok v severných okresoch presahuje 60 %.
Veľmi závažnou zoonózou na Slovensku je trichinelóza (svalovčitosť). Je jednou z najrozšírenejšou parazitozoonózou na svete, ktorú spôsobuje viacero druhov trichinel s rôznou patogenitou. Podľa Rady Európy je zaradená do kategórie „A“ s povinným monitorovaním výskytu. Na Slovensku nie je novou parazitárnou chorobou, no vo svete sú zistené nové modely nakazenia sa ľudí, cez bylinožravce (kone, ovce, kozy, dobytok), poľovnú zver a mäsožravce. Na Slovensku je známy sylvatický cyklus nakazenia sa ľudí, kde hlavným rezervoárom v prírode je líška hrdzavá a diviak. Človek sa nakazí najmä konzumáciou nedostatočne tepelne upraveného mäsa infikovaných diviakov a domácej ošípanej. Z epidémií trichinelózy na Slovensku sú najznámejšie vo Valaskej roku 1998, kde ochorelo 336 pacientov po konzumácii klobás vyrobených s prídavkom infikovaného psieho mäsa. Pôvodcom epidémie bola menej patogénna Trichinella britovi. Roku 2001 sa nakazilo veľmi patogénnou T. spiralis 11 ľudí v obci Bajč (okres Komárno) a roku 2008 13 ľudí v obci Dlhá Ves (okres Rožňava) trichinelou britovi. U ošípaných na východnom Slovensku sme roku 2003 diagnostikovali aj nový, nebezpečný druh šírený vtákmi, Trichinella pseudospiralis, čo je prvý nález v strednej Európe.
Výsledky Parazitologického ústavu SAV jednoznačne poukazujú na aktuálne zmeny vo výskyte i epidemiológii závažných parazitozoonóz na Slovensku v posledných rokoch, čo zvýrazňuje dôležitosť venovať týmto chorobám intenzívnu pozornosť zo strany odborníkov i občanov.
Práca bola podporená grantmi VEGA 2/7186/27, 2/0145/09, 2/0213/10, 2/2/3161/06 a 2/0128/09 a grantom APVV č. LPP-0341-06.
Rozprávka o upírovi, alebo nehaňme kliešťa
B. Peťko
Parazitologický ústav SAV, Košice
Kliešte patria nepochybne k obávaným „strašiakom“ leta pre všetkých milovníkov a návštevníkov prírody. Mnohí máme rôzne osobné skúsenosti s kliešťami, viacerí sme prekonali niektorú z nepríjemných chorôb, ktoré prenášajú, a kliešťovi nevieme prísť na meno. Dôvody na obavy tu sú. A tie sú o to väčšie, o čo menej o kliešťoch vieme. Ak sa pozrieme na nášho najobávanejšieho kliešťa – kliešťa obyčajného – odborne zvaného Ixodes ricinus trocha bližšie, pripomína nám rozprávkovú bytosť, respektíve jeho životný „príbeh“ môžeme prirovnať k rozprávke. Tá má kladného i záporného hrdinu, ktorého v našom príbehu môže predstavovať samotný kliešť. Dej má tri časti, stupňuje sa a nakoniec podľa pravidiel rozprávky víťazí dobro. Či naozaj zvíťazí, záleží aj od nás, či využijeme všetky možnosti prevencie a výhody, ktoré nám kliešť poskytuje.
Kliešť je obligátny parazit živiaci sa krvou. Teda nemá na výber, ak chce prežiť, musí piť krv. A to hneď trikrát, ako v rozprávke, pretože počas životného cyklu od vajíčka po vajíčko musí splniť tri úlohy, musí sa trikrát napiť krvi. V tomto vývoji prechádza tromi vývinovými štádiami, larvou, nymfou a dospelým kliešťom. K tomu má prispôsobené aj svoje telo, najmä ústne ústroje, vyčnievajúce na hlavičke dopredu, ktoré pripomínajú zbrane rytiera: párové hmatadlá pripomínajúce kyjaky, ktoré používa na vyhľadanie miesta vpichu, ďalej dve nožničkovité klepietka na vysúvateľných ramenách na prerezanie kože „obete“ a napokon nepárový dlhý tenký fixačný orgán, chobôtik, ktorý pripomína ozubenú skobu. Spolu vytvárajú kanálik, ktorým priteká k ústnemu otvoru krv. Jednoducho upír. No nie zákerný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pri svojom upírskom remesle rešpektuje niekoľko pravidiel.
Každé vývinové štádium kliešťa číha na svojho hostiteľa na prízemnej vegetácii a opadanom lístí. Hostiteľ sa musí o kliešťa „obtrieť“, aby sa na neho prichytil dvoma „pazúrikmi“ na konci každého páru nôh. Kliešť neskáče zo stromov, nelieta. Malá, sotva viditeľná z vajíčka vyliahnutá šesťnohá larvička pije 2 – 3 dni, väčšinou na myškách alebo po zemi behajúcich vtákoch a nacicaná odpadáva z hostiteľa do pôdy, kde v teple a vlhku sa o pár týždňov zmení na 8-nohú „slečnu“ nymfu. Nymfa opäť rovnakým spôsobom sa musí dostať na ďalšieho hostiteľa, na ktorom cicia krv 3 – 4 dni a opäť „napitá“ odpadáva do pôdy. Prekonáva druhú metamorfózu
a z pôvodného nymfového obalu vychádza dospelý kliešť, samička alebo samček. Obaja sa opäť musia dostať na hostiteľa, no dôvod má každý iný. Samička preto, aby sa opäť napila krvi, čo trvá 7 – 10 dní. Jej objem sa zväčší až 200-násobne. Samček však krv nepije, vyhľadáva samičku, ktorú počas jej cicania krvi oplodní.
Samotný akt oplodnenia je pozoruhodný rituál. Svojou „skobou“ sa samček zavŕta do pohlavného otvoru samičky na spodku prednej časti tela a dokáže kopulovať niekoľko dní. Počas kopulácie jej naplní semennú schránku spermiami, potom sa uvoľní a „vysilený“ hynie. Aby si samička zabezpečila samčeka, spočiatku vypúšťa vábivé feromóny, ktorými láka pytača. Po oplodnení však zmení svoj vábivý parfém na odpudzujúci repelent, aby naopak odohnala ďalších dobiedzajúcich samčekov a v pokoji sa venovala cicaniu krvi. Plne napitá a oplodnená samička odpadáva z hostiteľa do trávy a vo vlhkej pôde alebo hrabanke nakladie vajíčka – až 2 tisíc drobných vajíčok, z ktorých sa približne o mesiac liahnu larvičky. Tento životný cyklus od vajíčka po vajíčko trvá 2 – 3 roky. Za jeden rok spravidla prebehne jedno vývinové štádium. Ak sa mu to nepodarí, dokáže prežiť zimu a potom kliešť hynie. Ak by sme parafrázovali nášho kliešťa do ľudskej podoby, tak v kliešťovej rodinke pijú deti a mamička niekoľko dní bez prestávky, a to až do úplného odpadnutia. Otecko je abstinent, zato vytrvalý „milovník“.
Kliešť v sebe samom, pritom nechtiac, stotožňuje „uslintané“ zlo. Ním sú zárodky chorôb, ktoré prenáša. Známa je vírusová kliešťová encefalitída, baktériová lymská borelióza, anaplazmóza alebo tularémia, či
Q-horúčka. Tieto choroboplodné zárodky sa práve slinami dostávajú do tela hostiteľa. No najprv sa dostanú do tela kliešťa s krvou počas cicania v štádiu larvičky, prípadne až nymfy na tzv. rezervoárových hostiteľoch týchto chorôb v prírodnom ohnisku, ktorí udržujú v svojom krvnom obehu určitý čas tieto patogény.
No tu niekde sa končí „uslintané zlo“ a kliešťa možno vidieť aj z tej lepšej stránky. Tak predovšetkým treba vedieť, že človek nie je pre kliešťa objekt životného záujmu. Je pre neho slepým článkom vo vývoji, pretože človek ho na sebe nájde a zabije. No v domnienke, že sme vhodným darcom krvi, sa o nás zaujíma. No nie o každého rovnako. Približne 20 % ľudí v živote na sebe pricicaného kliešťa nenašlo. Ďalších 65 % sa stane obeťou kliešťa náhodne, sporadicky. Približne len 15 % ľudí je každoročne napadnutých aspoň jedným kliešťom, 2 – 4 % viac ako desiatimi každoročne. Pritom kliešte dvakrát častejšie napadnú mužov ako ženy a u mužov sa až 10-krát častejšie pripíjajú na pohlavných orgánoch ako u žien. Väčšinou sa však pripíjajú u oboch pohlaví na páse a bruchu, na stehnách alebo na krku a hlave. Kliešte, lepšie povedané „klieštice a kliešťatá“, sú na chlapcov a obľubujú intímne miesta. Sú to jednoducho pôžitkári. Prečo je to tak, je zatiaľ zahalené tajomstvom, aj keď indície už sú.
Pravdu povediac, pri pripíjaní na človeka sa kliešť správa gavaliersky. Nezaútočí a hneď nepichne, a bolestivo ako komár. Najprv si dôkladne vyhľadáva miesto na pricicanie, pričom chodí po tele úplne nepozorovane vďaka blanitým prísavkám. Keď si už miesto vyhliadne, tak anestetikom v slinách miesto vpichu najprv umŕtvi. Potom nožničkovými klepietkami bezbolestne prereže kožu a do rany vsunie ozubenú „skobu“. Aby lepšie na koži držal, tak slinami vylúči cementovú látku a po obvode hlavičky sa ku koži prilepí ako sekundovým lepidlom. Jednoducho sa tam zabetónuje. A potom už drží ako kliešť.
Kliešťove slinné žľazy sú ako malá farmaceutická fabrika. Počas cicania krvi produkujú ďalšie bioaktívne látky. Hneď na začiatku cicania hostiteľovi podá antihistaminiká, bez lekára, bez receptu a doplácania, aby ho rana nesvrbela. Ďalšie látky rozširujú krvné vlásočnice a urýchľujú tok krvi, aby sa mu ľahšie cicala krv. Ďalšie oslabujú imunitu v mieste pricicania, čo mu umožňuje nerušené pitie. A práve tieto imunomodulátory umožňujú prenos patogénov zo slín kliešťa do tela hostiteľa. Dokáže sa maskovať natoľko, že ho človek aj niekoľko dní vôbec nevníma, necíti, nevidí. Najmä malú čiernu nymfu, ktorá sa dokáže maskovať aj svojou podobou s materskými znamienkami.
Podobne aj uvoľňovanie sa kliešťa z kože je proces, v ktorom sa musí najprv slinami odlepiť. Až potom sa uvoľní z kože a odpadne, no to sa kliešťovi na človeku takmer nikdy nestane. A v tom je kameň úrazu. Väčšinou ho skôr alebo neskôr odhalíme a v snahe čím skôr kliešťa odstrániť ho niekto pokvapká olejom a čaká, až sa uvoľní. No kliešťovi olejom upcháme dýchacie otvory a začne sa dusiť. Zvýši vylučovanie slín, aby sa odlepil, a tým ešte viac infikuje svoju obeť. Teda vyberanie kliešťa olejom nie je dobrý nápad.
Na dospelú samičku je najlepšie použiť pinzetu, ktorou ju uchytíme za hlavičku čo najbližšie pri koži, jeden–dvakrát otočíme v ose pinzety, aby sa „odlepila“ a potom už len ľahko potiahneme proti koži a kliešť je bezpečne von. Drobnú nymfu môžeme vybrať aj navlhčeným gázovým tampónom, priloženým na kliešťa a malými krúživými pohybmi s ľahkým tlakom na kožu ho uvoľníme. Ak by sme takto vyberali samičku, tak ju takmer s určitosťou vylomíme. Fixačný orgán ostane v koži. Nevyhnisá ako trieska, ale sa opuzdri a zostane v koži ako malá hrčka pomerne dlho. Zanechá malý „toaletný“ defekt. Ak kliešťa pri vyberaní roztrhneme a hlavička zostane v koži, tak ju musíme vybrať ihlou ako triesku. Miesto vpichu treba vždy dezinfikovať. Najlepšie jódovou tinktúrou, ktorá preniká aj do tkaniva cez ranu a likviduje aj prípadnú lokálnu kožnú infekciu.
Aj keď si možno vieme poradiť s pricicaným kliešťom sami, nezaškodí, ak sa necháme odborne „obslúžiť“. Najmä, ak sa kliešť pripil na „chúlostivom“ mieste. A tou odborne spôsobilou osobou môže byť sestrička v nemocnici, partnerka alebo pohnevaná manželka, nová známosť, mladá kolegyňa na letnom školení a podobne. Ak to hneď nepôjde, môžeme svojho záchrancu „navigovať“. Až teraz pochopíme, že kliešť môže byť aj naším spojencom. A to nemusíme vždy čakať, kým sa na nás prisaje. Veď prehliadka tela, a to najmä na intímnych miestach je základom úspešnej prevencie pred kliešťom. A tú by sme nemali zatracovať. Náš priateľ kliešť nám to počas letných dovoleniek v horách každodenne ponúka. Kto to raz zažil vie, že ... kliešť je náš kamarát.
Tu niekde sa rozprávka o upírovi končí. Závisí od nás, či necháme kliešťa prejaviť sa ako uslintané zlo, alebo ho prijmeme ako nášho spoločníka na prechádzkach prírodou a „dohodneme“ sa na zásadách spoločnej existencie. Kliešť je nielen pôžitkár, gavalier a kamarát v tom, že nás nabáda k ostražitosti, ale poskytuje nám aj ďalšie výhody, či náskok v boji so zlom. Borélie spôsobujúce lymskú boreliózu sa nachádzajú v čreve takmer každého desiateho až piateho kliešťa a potrebujú 24 – 48 hodín na to, aby sa najprv v čreve po prísune krvi pomnožili a postupne prenikli cez bunky čreva do celého tela, aj slinných žliaz a boli schopné infikovať hostiteľa. Je to dosť dlhá doba, ktorú nám gavaliersky kliešť ponecháva, aby sme ho na tele našli a neškodne odstránili. Ak sa už stane, že všetky možnosti osobnej ochrany kliešť prekoná a spôsobí lymskú boreliózu, máme stále k dispozícii účinné antibiotiká. V tomto prípade je rozhodujúca skorá a presná diagnostika. Naproti tomu vírus kliešťovej encefalitídy cicajúci kliešť prenesie do rany takmer okamžite, no infikovanosť kliešťov je na úrovni promile, t. j. jeden z tisíc kliešťov. Proti encefalitíde zatiaľ nemáme účinné lieky, no na trhu je dostupná účinná vakcína hneď od dvoch firiem. Ďalšie ochorenia sa prenášajú aj vzdušnou cestou, no sú relatívne zriedkavé a tiež liečiteľné antibiotikami. Preto nehaňme kliešťa. Ak nám ublíži, je to aj naša chyba. Dáva nám dosť veľký náskok v účinnej ochrane pred ním samotným a pred chorobami, ktoré prenáša.
Príspevok vznikol v rámci popularizačného projektu APVV č. LPP-0200-09 „Hodina vedy“, www.hodinavedy.sk
Najčastejšie parazity psov a mačiek.
S. Hlinčíková
Bayer Animal Health
Mnohí z nás majú doma psíka alebo mačičku. Zamysleli sme sa už nad faktom, či ich odčervujeme pravidelne každé 3 mesiace, alebo akým spôsobom ich chránime pred kliešťami, blchami a komármi? Prečo? Dôvod je jednoduchý: mačky a psy sú najčastejšími prednášateľmi zoonóz – ochorení, ktoré sa prirodzene šíria medzi stavovcami a človekom, často s vážnymi následkami.
Parazit je živočích, ktorý žije na úkor iného organizmu (hostiteľa), podľa miesta parazitácie rozdeľujeme parazity na ektoparazity, ktoré žijú na tele hostiteľa (napr. kliešte, blchy, komáre) a endoparazity, ktoré sa usídľujú v tele hostiteľa (napr. škrkavky, pásomnice, machovce). Pre človeka sú parazitárne ochorenia naozaj skrytá hrozba. Sú to ochorenia najčastejšie prenosné z domácich zvierat na človeka, u človeka sú tieto ochorenia ťažko diagnostikovateľné a veľmi často podceňované humánnymi lekármi.
Najčastejším črevným endoparazitom psov a mačiek je škrkavka. Týmto parazitom sa nakazia zvieratká konzumáciou infekčných vajíčok vylúčených dospelou škrkavkou Jedna samica škrkavky vylúči denne až 200 000 vajíčok. Tieto sa trusom psa alebo mačky dostávajú do vonkajšieho prostredia. K nákaze dôjde pri venčení psíkov, pri potulovaní sa mačiek po záhradách, ale aj pri každodennom kontrolovaní našich topánok miláčikmi po príchode domov. Šteniatka a mačiatka sa môžu nakaziť aj mliekom matky. Špecifikom šteniatok je intrauterinná nákaza – nákaza počas vývoja v maternici sučiek. Pásomnica psia (Dypilidium caninum), ktorá tiež parazituje v čreve zvierat ale aj ľudí, sa vyvíja cez medzihostiteľa – blchu. K nákaze môže dôjsť aj prehltnutím blchy.
Všeobecne sa môžu ľudia nakaziť konzumáciou nedostatočne umytej zeleniny, ovocia, prácou na záhrade, fajčením atď. Najrizikovejšou skupinou sú deti (hlavne deti do 4 rokov), ktoré rady ochutnávajú rôzne predmety, piesok, hlinu, kamene, atď.
Nebezpečenstvom vonkajších parazitov nie je len parazitizmus a s ním spojené riziká, ale aj prenos infekčných chorôb. Častým ektoparazitom psov a mačiek je kliešť. Na tele našich miláčikov ho nachádzame na miestach s jemnou pokožkou (okolie očí, ušníc, papule, slabín...). Kliešte prenášajú rôzne nebezpečné ochorenia napr. lymskú boreliózu, babeziózu psov. Veľmi často po nešetrnom odstraňovaní kliešťom vzniká granulóm – tvrdá „hrčka“, ktorá mizne len veľmi pomaly. Blchy sú stále najčastejšími parazitmi psov a mačiek. Je dôležité uvedomiť si, že ak nájdeme na našom rodinnom priateľovi jednu blchu, 95 jeho príbuzných sa nachádza v jeho a našom okolí (môže to byť peliešok psíka alebo mačičky, naša posteľ, gauč, fotelky...). A nezabúdajme na komáre. Neznepríjemňujú život len nám, ale aj našim miláčikom. Okrem nepríjemného štípania, alergií, „poskytujú“ psom a mačkám celú paletu infekčných ochorení – laišmaniózu, srdcovú červivosť, podkožnú dirofilariózu a mnohé iné.
Prevenciou alebo riešením parazitóz je pravidelné odčervovanie zvierat antihelmintikami a ochrana pred vonkajšími parazitmi antiektoparazitikami. Platí všeobecná zásada odčervovať psy a mačky 4-krát ročne. Firma Bayer poskytuje originálne antihelmintiká vo forme tabliet pre psy a mačky všetkých kategórií a perorálnu suspenziu pre šteňatá. Chrániť psy a mačky pred vonkajšími parazitmi liekmi vo forme tekutiny aplikovanej na kožu tzv. spot-on alebo antiparazitárnymi obojkami je potrebné v priebehu celého roka, sezóna kliešťov začína skoro na jar (začiatok marca) a trvá až do neskorých jesenných mesiacov (koniec októbra).
Proti endoparazitom:
- Antihelmintikum Cieľový druh Dávkovanie Krátka charakteristika
- Drontal Plus flavour tablety psy 1 tableta/ 10 kg ž. hm. Prevencia a liečba napadnutia oblými a plochými červami. Ochutené tablety uľahčujú aplikáciu lieku psom.
- Drontal Plus flavour 35 kg tablety pre psy psy 1 tableta/ 35 kg ž. hm. Prevencia a liečba napadnutia oblými a plochými červami. Ochutené tablety uľahčujú aplikáciu lieku psom. Vhodné pre veľké psy.
- Drontal tablety mačky 1 tableta/ 4 kg ž. hm. Prevencia a liečba napadnutia oblými a plochými červami mačiek.
- Drontal Junior perorálna suspenzia pre psy šteňatá 1 ml/ 1 kg ž. hm. Prevencia a liečba napadnutia oblými červami. Jednoduchá aplikácia
- Všetky lieky rodiny Drontal sú voľne predajné v lekárňach. Ich výhodou sú 2-tabletové balenia vhodné pre majiteľov jedného psa alebo mačky. Pre veľké psy je určený Drontal Plus flavour 35 kg tablety pre psy, pri ktorých sa znižuje množstvo tabliet aplikovaných väčším psom (napr. 35 kg psovi len 1 tableta namiesto 3 a 1/2 tablety). Jednoduché dávkovanie DRONTAL Junior perorálnej suspenzie uľahčuje odčervenie šteniat už v prvých týždňov života.
Odčervovacia schéma psov
- šteňatá 2., 4., 8. a 12. týždeň, 4., 5. a 6. mesiac po narodení
- dospelé psy každé 3 mesiace
- sučky 1x pred nakrytím, 1x po pôrode, 2. a 4. týždeň po pôrode
- nové šteňa alebo pes okamžite, opakovať po 2 týždňoch a potom podľa príslušnej kategórie
Odčervovacia schéma mačiek
- mačiatka 4., 8., 12. týždeň a 4., 5., 6. mesiac po narodení
- dospelé mačky každé 3 mesiace
- samice mačiek a laktujúce mačky spolu s odčervovaním mačiatok
- nové mačiatko alebo mačka okamžite, opakovať po 2 týždňoch a potom podľa príslušnej kategórie
Proti ektoparazitom
- Ektoparazitikum Cieľový druh Dávkovanie Krátka charakteristika
- Advantage spot-on pre mačky mačky 1 pipeta na mačku podľa hmotnosti Prevencia a liečba napadnutia blchami počas 3-4 týždňov
- Advantix spot-on roztok pre psy psy 1 pipeta na psa podľa hmotnosti Odpudzuje kliešte, komáre a bodavé mušky, eliminuje kliešte a blchy.
- Účinkuje až 4 týždne. Balenia: pre psy do 4 kg, 4 – 10 kg, 10 – 25 kg, od 25 kg
- Bolfo obojok
- Bolfo púder
- Bolfo sprej psy, mačky podľa veľkosti zvieraťa Obojky chránia pred blchami psy 5 mesiacov a mačky 4 mesiace, pred kliešťami psy a mačky 10 týždňov.
- Kiltix obojky psy obojok podľa veľkosti zvierať Obojky chránia pred blchami a kliešťami až 7 mesiacov. Dĺžka obojka: 35, 48 a 66 cm (podľa veľkosti psa)
Výhodou Advantix spot-on pre psy je jednoduchá aplikácia s účinkom 1 mesiac. Je vodelodolný, bezpečný pre gravidné a laktujúce sučky a šteňatá od veku 7 týždňov. Nikdy ho neaplikujte mačkám! Obojky Kiltix účinkujú až 7 mesiacov. Účinkujú už 24 hodín po nasadení. Psy sa môžu s nimi kúpať.
Dirofilarióza u psov – existuje riziko prenosu na človeka?
A. Pavlačka
MV SR, Bratislava
Dirofilarióza je ochorenie spôsobené parazitmi z kmeňa hlístovcov (nematodá), ktoré parazitujú v srdci alebo v podkoží a kladú larvičky do krvi hostiteľa. Vektorom je až 60 druhov komárov, medzi nimi aj druhy vyskytujúce sa bežne aj v SR.V minulosti sa ochorenie vyskytovalo v oblastiach so subtropickými alebo tropickými klimatickými podmienkami a v našich končinách bolo raritné. V súvislosti s globálnym otepľovaním a zvýšenou migráciou osôb a zvierat, sa s ochorením vo zvýšenej miere stretávame aj v Strednej Európe. Dirofilarióza sa prvýkrát diagnostikovala na Slovensku roku 2005. U služobných psov sme prvýkrát diagnostikovali dirofilariózu roku 2007. Ochorenie sa prenáša bodavým hmyzom, ktorý môže toto ochorenie preniesť aj na človeka.
Samičky parazita oboch druhov sú ovoviviparné, po kopulácii neznášajú vajíčka, ale rodia priamo do krvného riečiska živé larvičky nazývané mikrofilárie – L1 larvy. Mikrofilárie sa v nočných hodinách zdržujú v periférnej krvi, v periférnych oblastiach tela. Týmto spôsobom sa parazit prispôsobuje dennej (cirkadiánnej) aktivite svojich prenášačov. Komár ako vektor tieto mikrofilárie nasaje a v jeho organizme dôjde v priebehu 14 – 28 dní pri vonkajšej teplote nad 15 °C k ich premene (dozretiu) na infekčné larvičky – L3, ktoré sú ďalším cicaním komára prenesené spolu s obsahom slinných žliaz komára na ďalšieho jedinca. Infekčné larvy L3 sú pri ďalšom cicaní krvi importované do organizmu nového definitívneho hostiteľa. Počas nasledovnej migrácie v tele definitívneho hostiteľa na predilekčné miesto sa larvy 2-krát zvliekajú na larvy L4 a L5 a dospelosť dosahujú o 3 – 4 mesiacov po vniknutí do organizmu hostiteľa. Za 6 – 7 mesiacov po vniknutí do organizmu hostiteľa produkujú dospelé jedince Dirofilaria spp. mikrofilárie (L 1). Dospelá samička dirofilárií sa dožíva 5 až 7 rokov.
Diagnostika: Anamnéza, klinické vyšetrenie, usg. Najhodnovernejšie doplní diagnostiku laboratórne vyšetrenie. Najčastejší je Knottov test – je to priama detekcia parazitov z periférnej krvi. Možno použiť komerčné sety založené na technike filtrácie vzoriek (Difil Test), a pri vyššej mikrofilariémii možno pozorovať parazita aj v natívnom alebo zafarbenom krvnom nátere. Na druhové určenie pôvodcu ochorenia parazitom sa využíva histochemická metóda. Možno použiť aj metódu PCR. Na diagnostiku D. immitis možno použiť aj komerčný ELISA test – test detekciou protilátok.
Terapia: Liečba ochorenia prebieha v dvoch fázach. Adulticídna terapia D. Immitis je usmrtenie dospelých jedincov pomocou antihelmintika melarsomindihydrochlorid Immiticid® Merial (v súčasnosti v SR nie je registrovaný), 2-krát v priebehu 24 hodín, a zároveň vykonať tromboembolickú profylaxiu. Súčasne je dôležité obmedziť pohybovú aktivitu zvieraťa najmenej na jeden mesiac. Chirurgicky môžeme odstrániť červy prístupom cez vena jugularis. Experimentálne bol odskúšaný ivermektín (ak sa podáva nepretržite v mesačných intervaloch počas 16 – 30 mesiacov). D. repens – adulticídna terapia tu neexistuje, experimentálne sa použil melarsomindihydrochlorid v kombinácii s ivermektínom – je možné chirurgické odstránenie podkožných uzlov. Mikrofilaricídna terapia je zhodná u oboch parazitov a jej úlohou je likvidácia larvičiek cirkulujúcich v krvi psa. Prípravok s účinnou látkou selamektín, moxidektín, vo forme spot on, prípadne ivermektín s. c. aplikáciu (v SR nie je prípravok registrovaný pre psy) 3-krát v mesačných intervaloch.
Prevencia: Likvidácia komárov v zamorených oblastiach ako vektora nákazy. Používanie prípravkov s repelentným účinkom aj proti komárom, vo forme obojku, respektíve vo forme spot–on. Preventívne používanie prípravku s obsahom selametínu, moxidektínu, prípadne ivermektínu.
Parazitózy človeka v našich podmienkach a možnosti prevencie
F. Ondriska
HPL, spol. s r.o., Bratislava
Parazity sprevádzajú človeka od počiatku jeho existencie. Uvádza sa, že celkovo žije paraziticky približne 4 – 5 % z milióna päťstotisíc doteraz známych živočíchov, z toho je 4 tisíc druhov parazitických prvokov a vyše 10 000 druhov červov. Výskyt parazitov je viazaný najmä na tropické alebo subtropické oblasti. Súvisí to s vysokou hustotou obyvateľstva, nízkou hygienickou úrovňou a zdravotným uvedomením obyvateľstva. V miernom pásme má väčšina parazitóz ľahký priebeh, napriek tomu ich význam narastá aj v našich podmienkach. Predovšetkým klimatické i spoločenské zmeny, najmä migrácia obyvateľstva sú hrozbou importu parazitóz z tropických a subtropických oblastí, vrátane možnosti trvalého zavlečenia ich pôvodcov a prenášačov na naše územie.
Infekcie črevnými parazitmi patria medzi najrozšírenejšie ľudské choroby. Často ide o chronické infekcie, ktoré sa bez cielenej liečby môžu rozvíjať niekoľko rokov až desaťročí. Počas infekcie môžu parazity ochudobňovať napadnutý organizmus o živiny alebo priamo vyvolávať patologické zmeny. V našich podmienkach sa najčastejšie z črevných parazitov vyskytuje Enterobius vermicularis, Giardia intestinalis Ascaris lumricoides a Trichuris trichiura. Pretože výskyt týchto parazitov je obrazom hygienického statusu populácie, metódou voľby s týmito parazitmi je predovšetkým účinná prevencia.
Jednou z najrozšírenejších parazitárnych infekcií v našej populácii je toxoplazmóza. U väčšiny pacientov prebieha asymptomaticky alebo s miernymi príznakmi. Na druhej strane môže devastujúce ochorenie parazit Toxoplasma gondii spôsobiť u kongenitálne infikovaných detí a imunosuprimovaných pacientov. Keď sa žena v tehotnosti alebo tesne pred otehotnením nakazí parazitom Toxoplasma gondii prvýkrát v živote, hrozí nebezpečie prenosu infekcie na plod, vážne ho poškodiť s celoživotnými dôsledkami alebo spôsobiť jeho odumretie. Vrodená toxoplazmóza predstavuje vážny zdravotnícky problém na celom svete, preto v mnohých krajinách majú za účelom včasného odhalenia primárnej infekcie v tehotnosti, resp. redukcie následkov kongenitálnej toxoplazmózy zavedené rôzne systémy prevencie toxoplazmózy. Organizácii prevencie toxoplazmózy v našej krajine autor venuje osobitnú pozornosť
Za posledné roky zaznamenávame výrazné zmeny v oblasti novorozpoznávaných ochorení parazitickej etiológie. Z tohto okruhu parazitóz autor venuje pozornosť prioritným záchytom novoobjavených parazitóz na Slovensku: akantamébovej keratitíde, dirofilarióze a kryptosporidióze, vrátane možností ochrany a prevencie pred týmito ochoreniami.
Problematika výskytu kliešťov v regióne Liptova a ich potenciálne nebezpečie
S. Hubková
Lekáreň Apia, Liptovský Mikuláš
Zmeny prostredia vplyvom globálneho otepľovania majú vplyv na výskyt a rozšírenie kliešťov a nimi prenášané ochorenia aj v Liptovskej kotline.
Hoci sa kliešte vyskytujú najmä v nižších nadmorských výškach, to, že v ihličnatom lese ich nechytíme, už neplatí. Všeobecne dochádza k posunu teplotného optima, a tak sa začínajú objavovať v oblastiach, ktoré predtým neboli vhodné pre ukončenie celého životného cyklu kliešťa. Na Slovensku je známych 37 endemických ohnísk. Vírus kliešťovej encefalitídy prenáša približne 2 % kliešťov. V rokoch 2004 až 2007 pracovníci SAV monitorovali výskyt kliešťov na modelových oblastiach Liptovskej kotliny v okolí Ružomberka, a to v piatich lokalitách. Relatívna denzita Ixodes ricinus v lokalitách Liptova bola porovnateľná s ostatnými biotopmi v nižších nadmorských výškach Západných Karpát. Porovnávala sa s priemernými mesačnými zrážkami a teplotnými údajmi. Aktivita kliešťov dosahovala maximá pri 75 – 100 mm zrážok mesačne, s hlavným vrcholom v máji. Kliešte boli aktívne v tej časti dňa, v ktorej sa vyskytli najpriaznivejšie podmienky 18 – 25 °C a 85% vlhkosť.
Výsledky pozorovaní poukazujú na posun výskytu kliešťov do vyšších nadmorských výšok, čo bude mať za následok vznik nových ohnísk v horských a podhorských oblastiach.
Vzniká tak potreba integrovať postup na ochranu zvierat a ľudí pred kliešťami, čo vyžaduje dokonale rozumieť biológii i patogénnemu pôsobeniu týchto parazitov.
Spektrum importovaných parazitárnych ochorení
S. Dobrodenková
Poliklinika cudzokrajných chorôb, Bratislava
Úvod. V súčasnosti približne 80 miliónov ľudí cestuje do rozvojových krajín ročne, čo vedie k narastajúcemu počtu importovaných cudzokrajných ochorení aj na naše územie.
Súbor pacientov. Zaradení boli všetci pacienti vyšetrení na Poliklinike cudzokrajných chorôb v Bratislave od 1. 1. 2004 – 31. 1. 2009 a ako importované nákazy sú uvedené tie, pri ktorých bol laboratórne preukázaný pôvodca ochorenia.
Výsledky. Celkovo bolo na poliklinike vyšetrených 8284 cudzích štátnych príslušníkov, pričom u 3,5 % sa diagnostikovalo parazitárne ochorenie a 893 občanov SR, parazitárne ochorenie bolo diagnostikované približne u 1 %.
Z jednobunkových parazitov bol najčastejšie diagnostikovaný parazit so spornou patogenitou Blastocystis hominis (v 55 prípadoch), ďalej nepatogénne améby (45), Entamoeba histolytica (15), Giardia lamblia (34) a P. falciparum (11). Z helmintóz boli načastejšie importované Trichuris trichuria (72), Ankylostoma duodenale (41) a Ascaris lumbricoides (37). Larva migrans cutanea bola diagnostikovaná u 6 pacientov, Strongyloides stercoralis u 2, E. vermicularis u 1 pacienta. Z pásomníc bola diagnostikovaná Hymenolepsis nana u 3 a Taenia solim u 1 pacienta. Z triedy motolice boli diagnostikované Clonorchis sinensis (6), Schistosoma mansoni (3) a Fasciolopsis buskii (2). Z ektoparazitov sa zaznamenali 4 prípady subkutánnej myázy.
Záver. Počet importovaných parazitárnych nákaz má v súčasnosti stúpajúcu tendenciu, avšak problematická sa stáva ich terapia, pretože dostupnosť antiparazitík neustále klesá.
„FISH-TANK“ granuloma
K. Adamicová1, Ž. Fetisovová2 , Y. Mellová3, V. Strmeňová4
1Ústav patologickej anatómie JLF UK, Martin
2Ústav nelekárskych študijných programov JLF UK, Martin
3Ústav anatómie JLF UK, Martin
4Oddelenie plastickej chirurgie MFN, Martin
Autori referujú o torpídnom zápalovom ochorení kože prstov rúk 60-ročnéhomuža, ktoré nereagovalo na ambulantnú liečbu lokálnymi kortikosteroidmi, antimykotikami a systémovo na ciproflaxacín. Neskôr sa pridružil syndróm karpálneho tunela, ktorý sa operačne riešil na Klinike plastickej chirurgie MFN v Martine. Z nehojacej sa lézie na palci bola odobraná excízia na bioptické vyšetrenie.
Mikroskopicky išlo o netypický tuberkuloidný granulomatózny zápal dermy s nálezom fragmentovaných mikroorganizmov pozitívne reagujúcich na Ziehl–Neelsenovo farbenie. Kvôli podozreniu na atypickú formu mykobakteriózy sa anamnesticky pátralo po možnom zdroji nákazy. Pacient bol akvarista, ktorý si spomenul na pohryznutie pri kŕmení piraní v akváriu niekoľko mesiacov pred vznikom ochorenia. Na základe anamnézy, klinického nálezu a histologického obrazu bolo ochorenie diagnostikované ako „fish-tank“ granuloma. Pacient úspešne zareagoval na podanie klaritromycínu.
V prezentovanej práci autori uvádzajú literárny prehľad o granulomatóznych ochoreniach kože akvaristov, ktoré vznikli v dôsledku expozície kontaminovanou vodou napr. pri čistení akvárií alebo veľkých nádrží s rybami. Predispozičným faktorom bola vždy narušená integrita kože postihnutej osoby predchádzajúcim poranením.
Pirane sa typicky vyskytujú v riekach Amazonka a Orinoko, vzhľadom na ich chov v akváriách je aj v našich podmienkach potrebné pri netypických granulomatóznych ochorenia kože myslieť na túto chorobnú jednotku.
Kľúčové slová: „fish-tank granuloma – akvárium – pohryznutie piraňou – granulomatózny zápal kože.
Význam dekongestív v liečbe rinosínusitídy u detí
J. Jakubíková
Detská otorinolaryngologická klinka LFUK a DFNsP, Bratislava
Akútna rinosínusitída je vírusové prenosné infekčné ochorenie vyvolané vírusmi (rinovírusy, parainfluenza vírus koronavírusy, adenovírusy, coxsackie vírusy, enterovírusy, vírusy chrípky, reovírusy).
Neinfekčná rinosínusitída je alergická (sezónna a celoročná) a chladová – vazomotorická. Ale aj črevné parazity (Toxocara, Echinococcosis, Ascariasis, Trichuriasis spôsobujú zvýšenú hladinu IgE protilátok v sére a eozinofíliu, následkom čoho je alergická rinosínusitída. Po liečbe antihelmitikami dochádza k normalizácia IgE-protilátok, a tým nádcha vymizne. Preto u detí je dôležité pri dlhodobej nádche vyšetrenie stolice na parazity.
Nosové dekongestíva sú látky na zmenšenie opuchu sliznice nosa. Sliznica nosa je bohato cievne zásobená. Krvné kapiláry sú inervované vláknami sympatika; endogénny norepinefrín stimuluje adrenoreceptory, čo vedie k zníženému prietoku krvi a zvýšenému venóznemu návratu, výsledkom čoho je zníženie opuchu sliznice nosa.
Sú dva druhy nosových dekongestív: sympatomimetiká a imidazolínové.
Sympatomimetické amíny (ako pseudoefedrín, amfetamín, benzedríne...) aktivujú vlákna nervov sympatika a imidazolíny (nafazolín, xylometazolín, oxymetazolín, klonidín) spôsobujú vazokonstrikciu primárne cez alfa2-adrenoreceptory. Imidazolíny majú rýchlejší nástup účinku.
Každé dekongestívne kvapky dlhodobo používané spôsobujú rinitis medikamenty, nielen sanorín, pre dlhodobú vazokonstrikciu vzniká atrofia sliznice, a preto sa majú používať len krátkodobo.
Lokálne dekongestíva pri akútnej vírusovej rinosínusitíde majú kľúčový význam na spriechodnenie nosa, a tým aj prevenciu komplikácií.
Z našich skúseností sanorín je vynikajúce dekongestívum pre krátkodobé použitie pri akútnej nádche, ale aj pri krvácaní z nosa, na zastavenie krvácania pri mikrochirurgii ucha a hrtana a využíva sa i pri krvácaní po operácií nosohltanovej mandle a krčných mandlí.
K problematice piktogramů ve farmacii
J. Kolář, T. Ambrus
Ústav aplikované farmacie, Farmaceutická fakulta VFU, Brno
Piktogram je symbol, který zobrazením znázorňuje objekt, pojem, myšlenku, činnost, prostor nebo událost. S piktogramy se setkáváme v každodenním životě (dopravní značky, symboly na obalech potravin, průmyslového zboží…). Stávají se nejrychlejším a nejspolehlivějším vizualizačním dorozumívacím prostředkem, překonávajícím jazykové bariéry – stávají se mezinárodním jazykem.
Příspěvek přináší stručný přehled vzniku a vývoje používání lékárenských piktogramů v České republice a ve Slovenské republice. Za jejich počátek můžeme považovat vypracování tabulky nejužívanějších léčiv, jejich fyzikálně chemických vlastností a návodu, jak s nimi správně zacházet v podobě grafického znázornění. K obrazovému vyjádření pokynů pro uchovávání léčiv byl navržen soubor 13 značek – v dnešní terminologii piktogramů (Navrátil, 1952). Smečka a Neuwirth, inspirováni touto prací, vytvořili a zavedli lékárenské piktogramy (1978).
Dále je popsána a porovnávána situaci se stavem v Evropě (FIP/WHO), USA a Japonsku.
V současnosti se s piktogramy a symboly můžeme setkat:
1. při komunikaci lékárníka s pacientem:
a) soustřeďují informace, které slouží lékárníkovi a vyjadřují základní soubor informací, který má být poskytnutý pacientovi (dispenzační minimum),
b) začínají se používat jako informace poskytnuté pacientovi ve formě piktogramů při výdeji léčivého přípravku (např. tisk na účtenku, příp. na samolepku; jsou jimi opatřeny jednodávkové systémy),
2. při zprostředkování některých informací pacientovi, příp. zdravotnickému pracovníkovi:
a) piktogramy (obrázky) se stávají součástí příbalové informace (informace pro uživatele),
b) nastupuje jejich používání jako informace (piktogramy) na obalech.
Piktogramy usnadňují lékárníkům výdej léčivých přípravků, zkvalitňují jej, pacientům ulehčují užívání léčiv. Zprostředkovávají přenos informací a napomáhají porozumění informacím u lidí s různou úrovní gramotnosti, vzdělání, jazykovou vybaveností, kulturností apod.
Vývoj profesie lekárnika
T. Ambrus, J. Kolář
Ústav aplikované farmacie, Farmaceutická fakulta VFU, Brno
Historicky prvá profesia súvisiaca s liečivami vznikla okolo 5. – 4. storočia p. n. l., keď sa farmácia postupne začala vydeľovať z liečiteľstva. Prví odborníci na liečivá – rizotómovia (krájači koreňov) – mali bohaté znalosti najmä o liečivách rastlinného pôvodu. V 1. storočí n. l. sa v prostredí Rímskej ríše vytvorili ďalšie špecializácie zamerané na liečivá (farmakopolovia, unguentári, pigmentári atď.). Ich predajné miesta, tzv. taberny môžeme považovať za predchodcov lekární. Zvyšujúci sa vplyv cirkvi v stredovekej Európe podnietil vznik kláštorného liečiteľstva. V prostredí kláštorov bola funkcia lekárnika a lekára integrovaná v jednej osobe. Paralelne s obdobím kláštorného liečiteľstva, približne od 8. storočia nastal rozkvet medicíny a farmácie na území Arabskej ríše. V tomto prostredí nájdeme korene klasického európskeho lekárenstva. Arabské tradície sa dostali najprv do južnej Európy, od 13. – 14. storočia sa sieť verejných lekární postupne rozširovala v celej Európe. Do polovice 19. storočia sa všetky farmaceutické činnosti (príprava liekov, výchova lekárnikov, výskum nových liečiv atď.) vykonávali v lekárni. Po diferenciácii farmácie a vzniku farmaceutických odvetví sa lekáreň primárne stala miestom pre konzultáciu pacienta s lekárnikom, za účelom zabezpečiť bezpečnú a racionálnu farmakoterapiu.
Probiotiká a ich význam pre zdravie človeka
D. Mináriková1, P. Minárik2
1Katedra organizácie a riadenia farmácie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
2Gastroeterologické oddelenie, OÚSA, s.r.o., Bratislava
Probiotické mikroorganizmy s dokázaným zdravotným benefitom a s dobrým bezpečnostným profilom pre ľudský organizmus sa používajú na prevenciu aj terapiu rôznych ochorení detí aj dospelých. V súčasnosti sa všeobecne uznáva preventívny význam prirodzenej črevnej baktériovej populácie vo vzťahu k výskytu rôznych ochorení alebo zdravotných ťažkostí. Životné prostredie, prijímaná strava, stres a iné faktory negatívne ovplyvňujú prirodzený črevný ekosystém človeka, čo vedie k nevyhnutnosti jeho obnovy aktívnym zásahom. Optimálnou cestou je zaradenie tzv. funkčných potravín do jedálneho lístka a užívanie probiotických prípravkov. Na Slovensku probiotiká legislatívne spadajú do skupiny výživových doplnkov alebo medzi potraviny na osobitné výživové účely. Mechanizmus účinku probiotík sa intenzívne študuje a nie je úplne objasnený. Potenciálne pozitívne účinky na ľudský organizmus, ako je normalizácia črevnej mikroflóry, stimulácia črevnej imunity alebo metabolické efekty sú sprostredkované schopnosťou probiotických mikroorganizmov kolonizovať hrubé črevo, kompetitívne inhibovať patogénnu mikroflóru, zlepšiť endogénnu bariéru, produkovať protizápalové cytokiníny, degradovať alergizujúce proteíny a alergény, potlačiť rast baktérií konvertujúcich prokarcinogény a karcinogény, priamo degradovať cholesterol, dekonjugovať žlčové kyseliny, inhibovať rast H. pylori produkciou kyseliny mliečnej a pod.
Probiotiká sú živé mikroorganizmy, ktoré ak sa podávajú v dostatočných množstvách, majú dokázateľne pozitívny účinok na zdravie hostiteľa / príjemcu. Najpoužívanejšími probiotickými organizmami sú Lactobacillus acidophilus LA-5? a Bifidobakterium BB-12?. Klinické štúdie potvrdili účinnosť LA-5 a BB-12 v prípade akútnej hnačky u detí, chronickej obstipácie u starších pacientov, obnovy črevnej mikroflóry po antibiotikách, hnačky cestovateľov, laktózovej intolerencie, poklesu hladiny cholesterolu, vaginálnej kolonizácie a infekcie C. albicans, pooperačných komplikácií pacientov, infekcie H. pylori, ulceróznej kolitídy a panichitídy, atopickej dermatitídy. Priaznivý efekt probiotík – terapeutický alebo preventívny – sa intenzívne využíva v pediatrii, pri alergických ochoreniach, pri poruchách imunitného systému, v gynekológii a pôrodníctve, v gastroenterológii (infekcia
H. pylori, dráždivé črevo, nešpecifické črevné zápaly), v hepatológii a metabolizme lipidov, v intervenčnej medicíne (transplantácie, brušné operácie, akútna pankreatitída a iné), pri prevencii onkologických ochorení
a v súvislosti s užívaním antibiotík.
Súčasný trend vo výžive, prevencii a liečbe ochorení je charakterizovaný snahou začleniť prírodné produkty na úkor syntetických. V tomto trende práve probiotiká majú zásadnú a klinicky overenú pozíciu.
POSTERY
Incidence vybraných infekcí v České republice v letech 1997 – 2009 (se zaměřením na onemocnění přenášená klíšťaty)
L. Bartošíková1, J. Nečas1, T. Bartošík2, P. Fráňa3
1Ústav fyziologie, Lékařská fakulta, Univerzita Palackého v Olomouci, Česká republika
2Anesteziologicko-resuscitační klinika, Fakultní nemocnice u Sv. Anny v Brně, Česká republika
3II. interní klinika, Fakultní nemocnice u Sv. Anny v Brně, Česká republika
Úvod: Mezi onemocnění přenášená klíšťaty se řadí klíšťová encefalitida a lymeská borelióza. V podmínkách České republiky jsou rekreačními nákazami, jejichž riziko je úzce spjato s aktivitami v přírodě všeho druhu. Jedná se o infekce patřící do kategorie onemocnění s přírodní ohniskovostí. To znamená, že primárně jde o onemocnění zvířat, která se vyskytují v přírodě nezávisle na člověku. Nemá-li se zvyšovat jejich incidence, je nutné věnovat zvýšenou pozornost preventivním opatřením, k nimž patří především zabránění napadení klíšťaty, případně jejich včasné odstranění. Pouze proti onemocnění klíšťovou encefalitidou je možno se chránit očkováním. Existují očkovací látky určené, jak pro očkování dětí, tak i dospělých. Průměrná proočkovanost osob v České republice však nepřesahuje 17 %.
Cílem práce bylo podat statistický přehled výskytu případů obou infekcí a dalších vybraných onemocnění, která mohou mít souvislost s více či méně vyjádřeným postižením CNS.
Metodika: Výskyt byl sledován v období let 1997 – 2009, do roku 2004 byl vyjadřován i poměr mezi importovanými a neimportovanými nákazami. K onemocněním s největším výskytem patří plané neštovice, které se každým rokem vyskytují v počtu několika desítek tisíc případů. Tyto jsou, až na ojedinělé případy, neimportované. Dalšími nejčastěji zjištěnými jsou onemocnění přenášená klíšťaty. Podle počtu hlášených případů klíšťové encefalitidy se pohybuje množství případů od roku 1997 – 2009 mezi 400 – 800 onemocněními za rok. Nejvíce onemocnění bylo v roce 2006, tj. 1092. Co se týká lymeské borreliózy od roku 1997 – 2009 se počet případů pohybuje v řádech tisíců případů za rok, nejvíce případů bylo hlášeno v roce 2006, tj. 4370. Příušnice zaznamenaly ojedinělý nárůst v roce 2006, kdy se vyskytlo celkem 5172 případů nákazy. Výskyt tetanu nebyl v ČR zaznamenán od roku 2002.
Závěr: Zpracovávané statistické údaje nejsou úplně přesné, protože ne každý pacient vyhledá se svými potížemi lékaře. Do statistik se tak dostanou pouze onemocnění, která donutí pacienta k návštěvě lékaře. Onemocnění s lehkým průběhem nebo onemocnění chronického charakteru s nevýraznými příznaky se často nedostanou do statistik, protože jejich nositel lékaře nenavštíví a na chorobu se může přijít náhodou nebo vůbec ne. Z tohoto důvodu slouží statistické údaje jako orientační ukazatel.
Klíčová slova: infekční onemocnění, statistické sledování, klíšťová encefalitida, lymeská borrelióza.
K problematike preskripcie liekov na alergickú rinitídu
Ľ. Lehocká, A. Prochásková, M. Fulmeková
Katedra organizácie a riadenia farmácie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
Alergia je výsledkom nadmerného úsilia imunitného systému reagujúceho neprimerane na neškodné podnety – alergény. Rozlišujeme respiračné alergie, potravinové alergie, liekové alergie, alergie na hmyz a kožné alergie. Alergická rinitída je najčastejšie chronické alergické ochorenie vo svete. Je spojené s tzv. tečúcim nosom, kongesciou nosovej sliznice, či očnými symptómami (slzenie atď.). Spôsobujú ju sezónne alergény, ako pele tráv a stromov, či celoročné, ako roztoče a plesne.
Cieľom práce bolo štúdium alergických ochorení a analýza preskripcie liekov na vybranú alergickú diagnózu J30 (alergická a vazomotorická rinitída) z lekárskych predpisov realizovaných verejnou lekárňou v Bratislave za rok 2008. Z celkového počtu 113 877 lekárskych predpisov bolo 9 % (10 151) na lieky alergických diagnóz. Z tohto počtu bolo 61 % (6242) lekárskych predpisov na liečbu alergickej a vazomotorickej rinitídy. Sortiment liekov pozostával z 9822 balení liekov, pričom 64 % (5106) boli antihistaminiká na systémové použitie a 30 % (2439) rinologiká. Z výsledkov ďalej vyplynulo, že z antihistaminík na systémové použitie prevládali liečivá 2. generácie H1 – antihistaminík (cetirizín, loratadín atď.) a 3. generácie (desloratadín, levocetirizín atď.). Vakcíny na špecifickú imunoterapiu tvorili 14,3 % (890) lekárskych predpisov. Sortiment obsahoval 10 druhov vakcín injekčného typu Pollinex Phostal a sublingválnych vakcín typu staloral a pangramín. Sezónnosti podliehala najviac vakcína Pollinex RYE (trávové alergény) a Pollinex TREE (stromové alergény). Počet balení liekov na nosovú aplikáciu tvoril 23,43 % (2302) všetkých liekov na alergickú rinitídu a takmer polovicu z nich tvorili lieky s liečivom flutikazón propionát (49,6 %). Lieky na očnú aplikáciu tvorili 5,19 % (511) balení všetkých liekov na alergickú rinitídu, najviac boli zastúpené lokálne antihistaminiká (82 %) a z nich liečivo azelastín (44,5 %).
Terapeutické využitie homeopatie v liečbe chrípky a chrípkových stavov
A. Liščáková
Katedra galenickej farmácie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
Pri homeopatickej liečbe chrípky a chrípkových stavov zaznamenávame nasledovné príznaky: schvátenosť, horúčku, bolesti hlavy, zimnicu. Sú časté aj sprievodné príznaky: bolesti očí, zažívacie problémy (nauzea – žalúdková nevoľnosť – hnačka). Vždy je potrebné pri liečbe odlíšiť príslušné štádium, a to nielen vzhľadom na výber homeopatického lieku, ale aj vzhľadom na jeho dávkovanie.
I. Počiatočné štádium
(Dávkovanie 5 granúl 3- až 4-krát denne)
Základné lieky: ACONITUM NAPELLUS 5–15 CH; BELLADONNA 5–15 CH;
FERRUM PHOSPHORICUM 9 CH
II. Rozvinuté štádium
(Dávkovanie 5 granúl 3- až 4-krát denne)
Základné lieky: EUPATORIUM PERFOLIATUM 5–15 CH; RHUS TOXICODENDRON
5–15 CH; GELSEMIUM 5–15 CH; BRYONIA 5–15 CH, ARNICA 5–15 CH
III. Rekonvalescencia
(Dávkovanie 5 granúl 1- až 2-krát denne)
Základné lieky: CHINA 9 CH; KALIUM PHOSPHORICUM 15 CH
Homeopatické špeciality na liečbu chrípky a chrípkových stavov:
– Oscillococcinum, Paragrippe, Oligogranul meď.
Obdobie rekonvalescencie:
– Biovitamine,
– + Oligogranul meď, zlato, striebro.
Vždy platí zásada, že liek je tým účinnejší, čím sa skôr podá pacientovi a intervaly medzi jednotlivými dávkami sa predlžujú v závislosti od zlepšenia zdravotného stavu.
Príkladom liečby chrípky a chrípkových stavov môže byť aj logická kombinácia napr. dvoch monokomponentových homeopatických liekov: Belladonna + Bryonia (spoločné body: suchosť slizníc, potenie)
Preventívna liečba chrípky
Neexistuje homeopatická vakcína v klasickom slova zmysle, je však vhodné začať pripravovať terén pacienta od mesiaca októbra nasledujúcim spôsobom:
– dávka lieku Influenzinum 1. deň v mesiaci,
– 1 dávka lieku Oscillococcinum 15. deň v mesiaci,
+ 5 granúl lieku Oligogranul meď, zlato, striebro každé ráno.
Predložená práca sa zaoberá alternatívnymi možnosťami použitia homeopatie v liečbe, ako aj v prevencii chrípky a chrípkových stavov. Zameriava sa na správny výber lieku, jeho dávkovanie a príslušné intervaly podávania vzhľadom na príslušné štádium ochorenia.
Bioterapeutiká v liečbe infekčných a alergických ochorení
A. Liščáková
Katedra galenickej farmácie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
Bioterapeutiká tvoria zvláštnu skupinu homeopatík. Ide o homeopaticky nariedené (potencované) východiskové suroviny, ktoré priamo sú, alebo obsahujú tzv. miazmy, teda príčinu alebo pôvodcu daného ochorenia.
Pri použití bioterapeutík sa neprihliada na rozdiel od klasických homeopatík na pravidlo podobnosti a sú aplikované výlučne na základe kauzálnych súvislostí.
Z uvedeného vyplýva, že homeopatiká patriace do tejto skupiny môžu mať svoj pôvod prakticky vo všetkých troch ríšach, z ktorých najčastejšie ide o živočíšnu ríšu. Môžu však pochádzať aj z látok syntetického pôvodu.
Najčastejšie používanými bioterapeutikami sú homeopatické lieky vyrábané z chorobných produktov človeka alebo zvierat, z pôvodcov ochorenia alebo produktov ich látkovej výmeny, či z rozkladných produktov.
V niektorých prípadoch sa priamo pre určitého pacienta pripravuje liek z jeho vlastnej odobratej krvi, moču, spúta, výterov a pod. V tomto prípade sa jedná o tzv. autoizoterapeutiká.
Autoizoterapeutiká sa používajú iba za podmienky, že slúžia výlučne pre potreby pacientov, od ktorých boli odoberané biologické vzorky a neobsahujú krv, pretože krv bola z bezpečnostných dôvodov z izoterapeutických liekov vylúčená (AIDS). Vlastné potencované vzorky sa napr. používajú v prípade recidivujúcich infektov (nádcha, angína, bronchitída, otitída a i.), alergických ochorení (urtikária, senná nádcha, astma, ekzém), zápchy (predovšetkým ako dôsledku infekčného ochorenia), furunkulózy a pod.
V 20. storočí zaviedli homeopati do terapie aj dynamizované riedenia metabolických substancií zúčastňujúcich sa na niektorých patológiách napr. v prípade alergií, anafylaktickom šoku (Poumon Histamine).
V prípade alergických patológií sa často veľmi úspešne uplatňuje metóda tzv. heteroizoterapie. Heteroizoterapeutiká sú získavané z alergénov napr. peľu, zvieracích chlpov, prachu z domáceho prostredia, roztočov a pod. Ide o podávanie potencovaného alergénu na základe kauzálnych súvislostí (Pollens, Pollen de graminees) – potencované pele). Americký liekopis označuje tieto homeopatiká ako alerzódy. Všetky izoterapeutiká sú iba na predpis lekára – homeopata.
Prezentácia je orientovaná na oblasť bioterapeutík, ich definície, opisu, spomínaného rozdelenia a príkladov ich použitia so zameraním na liečbu infekčných a alergických ochorení u detí, ako aj u dospelých pacientov.
Možnosti riešenia inkompatibilít v individuálnej príprave dermálnych polotuhých liekov v prostredí verejnej lekárne
A. Liščáková1, M. Fulmeková2
1Katedra galenickej farmácie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
2Univerzitná lekáreň Farmaceutickej fakulty UK, Bratislava
V súčasnosti je známe, že individuálna príprava liekov v lekárenskom prostredí už nemá také dominantné postavenie, ako to bolo v minulosti. Je to spôsobené nárastom sortimentu hromadne vyrábaných liekov, čo najmä vo verejných lekárňach spôsobuje výrazný pokles v príprave liekov.
Využívanie individuálnej prípravy liekov má z pohľadu farmakologického aj technologického viacero dôvodov. V prvom rade je to možnosť efektívne kombinovať liečivá a pomocné látky v množstve presne potrebnom na liečbu určenej diagnózy pre konkrétneho individuálneho pacienta. Niekedy možno pripraviť aj také kombinácie, ktoré by sa z technologických dôvodov nedali priemyselne vyrobiť, prípadne v takých množstvách, ktoré by bolo neekonomické. Výhodou je zároveň aj pomerne krátky čas, za ktorý sa dá individuálne pripravovaný liek zabezpečiť pre pacienta.
Pri formulovaní lieku je cieľom vytvoriť taký liek, ktorý bude vykazovať po určitú dobu istú terapeutickú účinnosť. Keďže všetky sústavy liečiv spolu s pomocnými látkami podliehajú zmenám, ide vždy o dobu časovo obmedzenú.
Účinnosť lieku je z terapeutického hľadiska daná predovšetkým správnou voľbou liečiv na konkrétne ochorenie a aplikáciou lieku zo strany pacienta. Z fyzikálno–chemického hľadiska potom vhodnou kombináciou liečiv a pomocných látok, náležitým spôsobom spracovania (technológiou prípravy), adjustáciou do príslušného obalu a správnym uchovávaním.
Poznatky o interakciách vo farmaceutickej fáze využíva farmaceutická technológia pri zabezpečení stability a riešení receptúrnych inkompatibilít pri príprave liekov v prostredí lekárne.
Pojmom interakcie vo farmaceutickej fáze sa označujú farmaceutické inkompatibility a nestability liekov ako výsledku vzájomného pôsobenia resp. vzájomnej neznášanlivosti alebo vzájomného nepriaznivého pôsobenia dvoch alebo viacerých zložiek liekovej formy. Všeobecne teda možno chápať tento pojem ako porušenie rovnovážneho stavu v danej sústave liečiv a pomocných látok.
Individuálna príprava dermálnych polotuhých liekov patrí medzi najfrekventovanejšie. Pri ich príprave sa môže farmaceut stretnúť s takými predpismi, ktoré sa na prvý pohľad javia ako inkompatibilné, ale vhodnou voľbou technologického postupu možno pripraviť liek vyhovujúcich vlastností. Pri iných predpisoch sú naopak potrebné menšie, či zásadnejšie zmeny v receptúre, často spojené s nevyhnutnosťou kontaktovať lekára a informovať ho o uvedených zmenách vrátane ich zdôvodnenia. Nie všetky inkompatibility v tomto prípade sú nežiaduce (napr. pri príprave masti stekutenie mentolu) a nie vždy za každých okolností k nim dochádza – záleží na použitých koncentráciách, resp. množstvách reagujúcich zložiek a zvolenom prostredí, vehikule, základe a pod.
V prípade akýchkoľvek pochybností predovšetkým pri tvorbe novej neodskúšanej receptúry je vždy vhodné konzultovať prípadné problémy s farmaceutom.
Cieľom predloženej práce bolo poskytnúť prehľad sortimentu najčastejšie predpisovaných dermálnych polotuhých liekov, hodnotenie predpisov na základe liekovej formy, použitého liečiva, jeho koncentrácie a pomocných látok so zameraním na technologické možnosti prípravy a príklady najčastejšie sa vyskytujúcich sa inkompatibilít a možností ich riešenia zo strany farmaceuta ako najkvalifikovanejšieho odborníka v tejto oblasti v prostredí verejnej lekárne.
Dokážu rastliny s obsahom antioxidačne pôsobiacich flavonoidov ochrániť endotel pred škodlivým účinkom antracyklínov?
M. Snopková1, H. Černecká1, P. Křenek1, J. Kyselovič1, P. Mučaji2, J. Klimas1
1Katedra farmakológie a toxikológie, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
2Katedra farmakognózie a botaniky, Farmaceutická fakulta UK, Bratislava
Antracyklíny sú látky používané v terapii viacerých druhov rakoviny. Ich použitie je limitované vážnymi nežiaducimi účinkami na myokard aj na cievny endotel. Flavonoidy sú látky rastlinnej povahy s polyfenolovou štruktúrou, ktoré chránia bunky pred nepriaznivými účinkami oxidácie vychytávaním voľných kyslíkových radikálov. Cieľom práce bolo hodnotiť účinky rastlinných extraktov s antioxidačnými účinkami na experimentálnu endotelovú dysfunkciu po podaní daunorubicínu. Potkanom Wistar vo veku 12 týždňov sme 2 týždne podávali per os nálevy z repíka lekárskeho (Agrimonia eupatoria, Rosaceae), artičoky zeleninovej (Cynara cardunculus, Asteraceae) a roztok Pycnogenolu. Kontrolná skupina dostávala vehikulum. Jednotlivú dávku daunorubicínu (Dj = 5 mg/kg i.a.) sme podali jednu hodinu pred usmrtením v avertínovej anestézii do krčnej artérie (aplikácia in vivo), okrem kontrolnej skupiny. V druhom modeli sme pridali daunorubicín priamo k izolovanej aorte v dávke 100 ?M/15 ml (aplikácia in vitro). Funkčné parametre izolovanej aorty sme hodnotili po prekontrakcii chloridom draselným a noradrenalínom, relaxačnú odpoveď po podaní acetylcholínu. Dvojtýždňové podávanie rastlinných extraktov signifikantne zlepšilo zníženú kontrakčnú odpoveď po aplikácii daunorubicínu in vivo. Znížená relaxačná odpoveď po daunorubicíne sa pôsobením rastlinných extraktov a pycnogenolu nezlepšila, iba rastlinný extrakt z repíka redukoval aj endotelovú dysfunkciu. Pri aplikácii in vitro bolo prítomné poškodenie, ktorému rastlinné extrakty a pycnogenol nedokázali zabrániť.
Kľúčové slová: antracyklíny – flavonoidy – antioxidanty – endotelová dysfunkcia.